S exmanželom sme rozvedení takmer päť rokov. Dôvodom nášho rozhodu bol sled zlých rozhodnutí ktoré sme spoločne spravili a následne to, že sa nedokázal vyrovnať so vzniknutou situáciou – presťahovanie do iného mesta, dochádzanie do pôvodnej práce, neustále vyrývanie jeho rodiny ktorá nechcela prijať fakt, že sme sa takto rozhodli napriek ich nesúhlasu. Toľko mu to dávali pocítiť, že po roku od odchodu do iného mesta to jednoducho nezvládol, zbalil sa odišiel odo mňa a od našich detí naspäť tam, odkiaľ sme sa odsťahovali, naspäť k svojej rodine.. Celý rok od presťahovania bol ťažký, manžel bol nespokojný, večne nahnevaný, takmer so mnou nehovoril a vnútorné ni to dával za vinu, že sme sa presťahovali kvôli mne.

Po jeho odchode sa mi zosypal celý svet. Zostala som sama s deťmi v obrovskom dome ktorý sme stihli postaviť, na krku hypotéka a kopec problémov. K tomu môj pocit totálneho citového strádania, ktorý som prežívala posledný rok čo sme boli spolu. Okolnosti to zariadili tak, že pár mesiacov po jeho odchode som stretla muža ktorý sa stal mojim partnerom skoro ja 4 roky. Bol to milý muža, ktorý mal tiež za sebou skrachované manželstvo, ľúbil mňa aj moje deti, so všetkým pomáhal a snažil sa..

Ale teraz príde to ale…. Moja láska k exmanželovi nikdy neskončila. Vzťah v ktorom sme s partnerom žili bol skôr kamarátstvo a spolubývanie, ako vzťah v pravom zmysle slova. Moje srdce stále patrilo a patrí môjmu ex. Minulý rok som „vzťah “ ukončila, nedokázala som viac v tej pretvárke žiť a držať pri sebe niekoho, s kým k sebe nepatríme a brániť mu tak v tom, aby našiel svoje šťastie, ktoré si určite zaslúži. Jedného dňa som sa vybrala za svojím exmanželom, nenechala som sa odbiť (roky so mnou odmietal hovoriť na akúkoľvek tému) a z nášho rozhovoru vyplynulo, že aj on mňa nikdy neprestal milovať. Žil ale celé roky akoby v inej realite.